Nový priateľ

Ten prvý sa viaže k nášmu najstaršiemu havinovi dnes už 10 ročnému Denisovi. Dena, ako ho všetci voláme, som poznala už ako šteniatko. Ale to sme ešte nevedeli, že niekedy bude náš. Chodila som do dvora k „susedom“ do rodinného domu, kde si urobili v garáži malý obchod s potravinami. Vedľa garáže bola ohrada so sliepkami a psou búdou. Mali sme vtedy psíka – kríženca špica s NO, Blackyho, a tak som si zavíjajúce šteniatko a neskôr psíka málo všímala. Občas som mu síce prehodila cez plot nejaký pamlsok, sem-tam som zaregistrovala, že psík nie je v ohrade ale to bolo všetko až do okamihu, kedy sme tragicky prišli o Blackyho. Už predtym som si všimla, že psík, ktorému medzitým umrel majiteľ ( aj keď tu ťažko hovoriť o majiteľovi – keď sa o psíka nestaral, „zabudol“ mu dať nažrať, napiť, mlátil ho, keď mu iní ľudia dali niečo do ohrady, alebo keď ušiel hľadať si niečo pod zub.) má nie len novú búdu, ale úplne pohodlnú voliéru s drevenou podlahou, je čistý, spokojný, vybehaný.  Keďže všetci sme smútili za Blackym, deti ma presvedčili, že treba druhého psíka. Najprv sme hľadali na internete, potom sme zašli do ambulancie nášho veterinára. Kým som sa s ním rozprávala, počula som na pol ucha, ako moja dcéra niekam telefonuje. Po chvíli mi oznámila, že volala na inzerát v čakárni a že sa jej ozvala dievčina, ktorá má na starosti nejakého psíka, ktorému umrel majiteľ a ona má svojich psíkov a o tohto sa len stará a že nám ho privedie o 10 minút ukázať k sútoku ( Belej s Váhom). Keď sme sa nasmerovali k sútoku, zbadali sme prichádzať mladú tmavovlasú usmiatu slečnu, ktorú ťahal na vodítku doslova vyrehotaný plavý psík. Keď sme sa pozdravili, predstavila nám Dena a ja som sa k nemu zohla, že ho pohladkám. V jeho krásnych tmavých očiach som okamžite čítala otázku: Ty budeš moja nová panička? Budeš sa o mňa starať? Moja ruka sa pomaly dotkla jeho strapatej hlavičky, na ktorej som nahmatala nepravidelný výrastok. Vendulka, ako sa slečna volala, mi hneď povedal a, že to má zle zrastenú rozbitú hlavičku od predchádzajúceho majiteľa. Ale ešte predtým bolo rozhodnuté – je náš. Ešte sme sa museli zoznámiť s novým paničkom, ktorého sa Denis niekoľko mesiacov obával, a potom sa šlo. Kam? No predsa do novej „búdy“ 3+1 na 8. poschodie  panelového domu kúsok od Denisovho starého domova.

Ako si nás našiel

Jedného krásneho letného dopoludnia som sa s Denisom vybrala na poštu. Šli sme hneď ráno, lebo sa schyľovalo k horúcemu dňu. Pred budovou som Denisa pevne priviazala do tieňa o zábradlie a vošla som dnu. Keď že mi chvíľu trvalo, kým som vybavila všetky veci, ponáhľala som sa von, aby sa Deno v nastupujúcej horúčave neuvaril. Na moje veľké prekvapenie ma pred poštou, kde som nechala sedieť Dena čakali dva psy. Jeden väčší a jeden menší, obaja plaví, obaja chlpatí ( ten menší viac) a obaja „vyrehotani od ucha k uchu“ ( alebo ako hovoria moje deti, keby nemali uši, smejú sa okolo celej hlavy). Keď som si toho men& scaron;ieho pozorne pozrela, všimla som si pomerne upravenú a čistú srsť sem-tam popretkávanú drobnými semienkami trávy. „ A ty máš kde pánička?“ znela moja otázka prišelcovi. Naklonil hlavičku, šibalsky sa na mňa pozrel, jedno očko nasmeroval na Denisa a čakal. „ No, poď, ideme hľadať pánička,“ odviazala som Denisa a nasmerovala so si to k mestskému úradu, kde sídli aj mestská polícia. Tam mi nikto nevedel povedať nič o stratenom alebo hľadanom psovi. Dokonca, keď sa náčelník aj s primátorom vyšli pozrieť von, obaja „moji“ psi sedeli pekne vedľa seba, ako keby patrili ku mne. Denis priviazaný a ten druhý nie. Neostávalo mi nič iné, len podľahnúť psiemu pohľadu a vziať nalezenca d omov. Pri slovách „tak teda poďme domov som kútikom oka zazrela, ako sa psy na seba pozreli a zazdalo sa mi, že v Denových očiach vidím spokojnosť a nevyslovenú poznámku smerom k novému kamošovi – vidíš, vravel som ti, že ťa zoberieme so sebou.

Nasledujúce dni prebehli v detektívnom pátraní po (starom) majiteľovi a zháňaní nového. Blížil sa čas odchodu na dovolenku k dcére do Bernolákova a Čip, ako sme ho pomenovali sa u nás spokojne zabýval. Ešte predtým sme navštívili nášho veterinára, ktorí Čipa prezrel, zhodnotil zdravotný stav ( zdravý, krásny psík) a povedal pamätnú vetu: „ Uvidíte, že ostane u vás, vy dvaja patríte k sebe, vidím mu to na nose a na očiach.“ No určite, inú starosť nemám, len sa starať o dvoch psov, bola moja prvá myšlienka.

Čo dodať na záver. Odvtedy prešli 4 roky, Čipa sme dali vykastrovať a zaradil sa ako plnohodnotný člen našej rozrastajúcej sa svorky. Je to neuveriteľný maznák a drží sa hesla: Dobrý deň, volám sa Vtierka a budem u vás bývať. Zubnú kefku ani pyžamo nepotrebujem a na spanie mi stačí polovica tvojej postele. ( mimochodom je to kríženec špica a šeltie a bol pravdepodobne vyhodený z auta neďaleko mesta).

Goldy 

Posledný príbeh je čerstvý a veľmi smutný. Už tri mesiace je trvalým členom našej svorky Goldy – kríženec zlatého retrievera, ktorý patril mojej mamičke. Tá v októbri podstúpila operáciu, pri ktorej jej diagnostikovali nevyliečiteľnú rakovinu žalúdka. Goldy, ktorý bol jej spoločníkom v dobrom aj zlom a ktorý jej dokonca pri požiari v bytovke zachránil život, lebo zacítil dym idúci zo susedného bytu a svojim štekotom vyhnal moju mamu a aj jej susedu von z bytov, dočasne skončil u nás. Aspoň sme v to dúfali všetci. Ako to už často pri dôchodcovských psíkoch býva, mal Goldy riadn u nadváhu. Tak som si pomyslela, že ho aspoň trochu dám do poriadku. Po prepustení z nemocnice sme maminku zobrali k nám. Goldy sa ohromne tešil, že je jeho panička opäť s ním. Musím povedať, že Denis aj Čip sa s Goldym od začiatku dobre znášajú a celkom sa tešili, keď prišiel k nám. To ešte netušili, že mu budú pomáhať v najsmutnejších chvíľach. Bohužiaľ operácia nedopadla dobre a maminka bola medzi nami len niekoľko týždňov. Zomrela u nás a psy boli pritom. Večer, keď celý zmätok ustal, našla som Goldyho ležať na gauči ( nikdy to nerobil, ani za maminho života sa neopovážil vyliezť na gauč  ani na posteľ). Prednými labami objímal vankúš, ktorý mala maminka pod hlavou a veľmi smutne a vyčítavo sa na mňa pozeral. Okolo neho boli naukladané všetky obľúbené psie hračky, loptičky, staré ponožky, frisbinky, kosti a všeličo, čo zo svojich tajných skrýš Denis a Čip podonášali, aby zmiernili žiaľ svojho kamaráta. Goldy takto preležal celú noc. Sedela som vedľa neho, hladkala som ho a keď som sa na neho pozrela, zdalo sa mi, že v očiach má slzy. Obidva moje psy bez pohybu ležali na dlážke a vôbec sa neodvážili vyskočiť na miesto, ktoré je inak ich obľúbeným. Zmohla som sa iba na jedno „ Neboj sa, Goldy, ty ostaneš s nami.“ Ako keby to pochopil, zavrtel chvostom,  zdvihol hlavu a oblizol mi nos.

Tak sme sa teda rozrástli na svorku 3+3 ( traja ľudia a tri psy). Neľutujem, hoci moji chlapi ( manžel a syn) majú možno inú mienku, nevymenila by som spolužitie s mojimi havkáčmi za nič na svete. Nedávno pribudla do rodiny vnučka. Na Vianoce „bola predstavená“ aj našej svorke. Starí páni – Goldy a Denis si ju pozreli, oňuchali a odišli ( nič pre nás) a Čipo – žiarlivec- veľmi pozorne sledoval moje kontakty s ňou, ale v podstate ju toleroval. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Iveta Nádašdyová